Magický amulet 06: Nový spojenec

12. února 2011 v 19:49 | Liana |  Magický amulet
magický amulet
Dievčatá....dokopala som sa k tomu...a rozhodla som sa, že by sme si mohli vymeniť zopár ikoniek s inými blogmi, čo vy na to? Žiadne diplomy, iba výmena ikoniek :D
A prajem príjemné čítanie...má to skoro 4 a pol strany! :D ale odteraz budem písať takéto dlhšie ;)


Zajtra je piatok a potom víkend. Zajtra je piatok a potom víkend, opakovala som si potichu, keď som si sadala na posteľ, pričom som sa celá triasla. Toto už nie je normálne! Doslova som mala chuť ísť si otrepať hlavu o stenu, aby som sa prebrala z tohto nezmyslu. Ako je možné, že keď som sa tej malej hlúposti len dotkla, tie dve slová som mala v hlave ako myšlienku? Ja som na nič také nepomyslela. Nepomyslela, nepomyslela, nepomyslela, kurva!
Zbláznim sa. Ešte pár dní a určite sa zbláznim. Znova som vzala do ruky prívesok, a vyhrabala ten papier zo šuflíka. Oboje som držala asi 3 minúty, kým som sa odhodlala. Išla som dolu ku krbu, položila to vedľa a urobila som oheň. Kým sa rozhorel, som sa najedla, zapálila si
a umyla riad. Potom som uznala, že už je oheň dosť veľký, schmatla som ten papier a prívesok a hodila ich do ohňa. To, čo sa dialo potom, bolo doslova strašidelné.
Oheň vzbĺkol, akoby som tam hodila benzín, všetky svetla v dome zablikali a zhasli. Jediné, čo vytváralo svetlo bol oheň, a o pár sekúnd na k nemu pridalo aj fialové svetlo toho prívesku, ktorý sa tam vznášal, a i keď ho plamene oblizovali, nemal na sebe jedinú tmavú šmuhu. Čo však bolo neskutočnejšie je, že ten papier začal svietiť na modrofialovo a tiež sa vznášať vedľa prívesku, pričom nezhorel ani milimeter. To už bola silná káva teda. Ako som sa snažila pochopiť podľa fyziky, čo sa práve dialo s tými vecami, sa mi pred očami začali zjavovať obrazy.
Bola na nich moja mama, Dii, Oliver, Franco, všetko to bola minulosť a prítomnosť. No potm sa obrazy zmenili a ja som nespoznávala nič okolo seba. Nádherné zelené pláne, v diaľke obrovský hrad, plno vtákov, veveričiek, srniek a vzdialene som dokonca započula dupot kopýt. Nebola som vo svojom svete, to som vedela určite. A potom sa mi znovu zablyslo pred očami a ja som videla modrý záblesk. Nebolo to svetlo vytvorené nejakým kúzlom, boli to nádherné azuritové modré oči, ktoré ma spaľovali. Keď som si uvedomila, koho oči to sú, všetko okolo zčernelo a ja som bola zase doma, sedela som na pohovke a prívesok, aj ten zdrap papiera boli položené na stolíku. Úplne neporušené. Ani malý odtrhnutý kúsok, ani šmuhy, nič. Nemožné a predsa to tak bolo.
Moje racionálne uvažovanie som na chvíľu odložila a predstavila si, že ak je náhodou pravda všetko to, čo sa tu deje, tak mám problém. Veľký...a ďalšia vec, ktorá ma znepokojovala bola, že tie modré oči, ktoré som si vybavila v tej vízií, alebo ako to nazvať, boli určite oči môjho nového spolužiaka. Čo sa mi absolútne nepáčilo.
A dopekla! Vedel to? Vedel niečo o tom, čo sa deje v mojom okolí, teda lepšie povedané so mnou? Vedel o amulete, a o tom papiery? Aj tak, na tieto otázky si neodpoviem sama. Keby som na nich aj odpovedala sama sebe, a povedala by som áno, asi by som už vybuchla. Keby o všetkom vedel....na koho strane by teda bol? Prišiel, aby mi pomohol, alebo aby sa nič z toho neudialo? Bola by som za možnosť dva. Keby ma toho zbavil, je mi jedno ako, bola by som veľmi šťastná. Posteľ nebola ďaleko, no aj tak mi to už bolo jedno, ľahla som na gauč s dekou a zaspala. Ráno múdrejšie večera.
Hovno. Na tom porekadle nie je žiadna pravda. Ráno som sa zobudila ešte viac zúfalejšia a vystresovanejšia, než som bola večer. Dneska ho uvidím. Ako sa mu pozriem do očí, ked už viem o všetkom? Teda, stále by som tomu nemusela veriť, ale je to ťažšie ako sa zdá. Všetko by inak nasvedčovalo tomu, že som sa zbláznila, alebo pomiatla. Čo pritom nebola pravda, takže som pomaly začala veriť tomu, že aj ta druhá možnosť existuje. A to, že všetko, t.j. mágia, čary a kúzla, hrad, iná doba, iný svet a schopnosti, že to všetko existuje.
Obliekla som si iba rifle, tričko, tenisky a mikinu. Veci som pozbierala zo zeme, hodila ich do tašky, plus kávu v krabičke a cigy a vybehla som von. Naštartovala som a do školy som išla pomalšie než včera. Nebolo to mojími vodičskými schopnosťami, ale skôr tým, že sa mi triasli ruky. Cítila som sa, akoby som išla na popravu. Trpiteľsky som sa sama sebe zasmiala a zaparkovala. Jeho strieborné auto tam už bolo, no ja som našla flek ďalej od neho.
Vytiahla som pakel a hneď si zapálila. Keď som sa však pozrela na hodinky, bola som prekvapená. To mám ešte 20 minút?!Vlastne, ani som sa nepozrela, kedy som odišla z domu, takže to bolo možné. A neviem prečo, ale hrabala som sa ešte v taške, až pokiaľ som nevybrala jednu vec. Ja som si ho ale do tašky nedávala a predsa mi v ruke vysel ten prívesok. Normálne som už nemala silu ani chuť rozmýšľať, ako by bolo možné, že sa tam dostal bez toho, aby ho tam niekto dal. A urobila som ďalšiu vec. Natiahla som ruky a zavesila si ho na krk. Vôbec som nad tým nepremýšľala, proste som to urobila. Otvorila som si kávu a zapálila si už druhú. Minuty pomaly prechádzali a niektorí boli prekvapení, že som už tak skoro pred školou. Každopádne som sa opäť každému zdravila, a keď som šliapla na špak a na sekundu sklopila pohľad, hneď ako som dvihla hlavu, som si všimla azuritové oči, ktré na mňa hľadeli. Keby iba hľadeli, on ma pohľadom doslova prepaľoval. Nechápala som prečo, veď som mu nič neurobila. Prešiel okolo mňa, a chladný vánok, ktorý sa o mňa obtrel a jeho parfém mi vytvorili na tele zimomriavky. Proti svojej vôli som sa zachvela a pobrala sa radšej do školy. Vošla som do triedy a bola som prekvapená, keď ešte nesedel na svojom mieste. Dii tam však už bola, zamávala mi na pozdrav a poslala vzdušnú pusu. Pousmiala som sa na ňu a sadla si na svoje miesto. Možno o pár sekúnd prišiel do triedy aj on, stále so zamračeným výrazom, s akým ma pred školou obchádzal. Ako sa na mňa priamo zahľadel, znova som sa striasla, tentoraz však pred hnevom v jeho očiach. Doslova z nich sršal. Ach, najradšej by som zmizla. Konečne ma prešiel, sadol si, no jeho pohľad som na sebe cítila stále.
Tá hodina bola strašná, ani som nevedela, ako som ju prežila a bola som strašne šťastná, keď už skončila. Dii sa hneď pobrala ku mne a sadla si na roh lavice.
,,Chrís, ako sa máš?"
,,Už mi je oveľa lepšie Dii, neboj sa dobre?" odpovedala som, naozaj úprimne. Avšak problém bol v niečom inom. Starosti a bolesť ohľadom Franca sa iba nahradili tým, že mám byť nejakou Vyvolenou magického sveta. Ach jaj...
,,Hmm...aj tak sa mi zdáš nejaká divná," skonštatovala. Trochu šokovane som na ňu vypúlila oči a snažila sa o uvoľnený smiech.
,,Nie Dii, všetko je v poriadku," namietla som.
,,Há a ja už viém v čom bude problém!" vhŕkla. Žalúdok sa mi stiahol a čakala som ten najhorší scenár, takže keď jej z úst vyšlo: ,,Za tebou sedí ten najsexy chalan, akého som videla a je tu už druhý deň, a ty si ho nikam nepozvala!", začala som sa smiať nahlas a naozaj úprimne. Už len toto je teraz môj najmenší problém. Neušlo mi, že sa strhol, keď začul o čom sa bavíme, teda o čom sa baví Dii, no ja som to teraz nechcela riešiť. A to čo povedala Dii, to by ani nebolo možné. Je tu z iného sveta, má úlohu. Či už tú zlú alebo dobrú, to budem musieť nejako zistiť.
,,Dii, to nie je o tom...už nie." Dii sa na mňa zahľadela a asi pochopila, ako som to myslela.
,,Inak, nevieš, kedy príde moja mama?" opýtala som sa. Pobavene sa na mňa pozrela.
,,Čo je?"
,,Ja len že ja mám vedieť, kedy príde TVOJA mama," zasmiala sa. Just, nevedela som kedy odišla ani na jak dlho. Dii mi to síce vtedy povedala, ale ja som nebola v stave, aby som vnímala čísla a dátumy.
,,Vráti sa o tri týždne, ešte neprešiel ani týždeň čo odišla," usmiala sa. Jej úsmevu som najprv nerozumela, no asi si myslela, že už budem schopná ísť s ňou a Oliverom dneska niekam. No som zvedavá, čo z nej vypadne.
,,Dii, čo plánuješ?"
,,Joj, keď ty ma vždy prekukneš! Ja...iba som myslela, či by sme si neurobili spoločný večer chápeš, mohli by sme ísť ku mne..." povedala, no ja som vedela, na čo naráža. Mám voľný dom.
,,Nie, nie je to zlý nápad, ale ideme ku mne...a žiadny tvrdý alkohol, iba nejaké víno, dobre?" Šťastne ma objala a dala pusu na líce. Išla si sadnúť na svoje miesto a rýchlo napísať Oliverovi sms. Keď som sa ale trochu naklonila a robila sa, že sa pozerám za Deira na jednu spolužiačku, no nemohla som si odpustiť pohľad aj na neho. Len za tých pár sekúnd som odhadla, že jeho pohľad bol nejako uznanlivý.
Začala sa druhá hodina, ktorú sme ešte mali spolu a potom to už išlo rýchlejšie. Na konci školy prišiel po Dii Oliver, obaja mi zamávali a Dii ukázala prstami náznak telefónu, že zavolá. Iba som prikývla a ďalej fajčila. Zo zadu som však pocítila chlad a stiahlo mi žalúdok. Čo ak mi niečo povie? Nie, na to nemá dôvod.
Prešiel okolo mňa ku svojmu autu, bez otočenia, alebo nejakej reakcie. Vlastne ani neviem, čo som čakala. Bože, to je ale idiot. Ja viem už všetko a on sa nemá ani k tomu, aby mi povedal ahoj?
V momente, ako som na to pomyslela, sa otočil v zlomku sekunde na mieste kde stál, vlastne už pri svojom aute a nemo na mňa pozeral. Chvíľu váhal, či sa má vrátiť, alebo to nechať tak. Aj tak som nechápala, prečo sa to zrazu tak zmenilo. Akoby vedel, čo som si pomyslela. Nakoniec sadol do auta a naštartoval. Možno to gesto, možno to, že sa nakoniec rozhodoval ingorovať ma ďalej, ma naštartovalo, rozbehla som sa k jeho autu a zastúpila mu cestu. Zastavil, vybehol z auta a pozeral na mňa chladne jak na nepriateľa.
,,Viem, kto si!" sykla som.
,,A ja viem, kto si ty," oplatil mi to.
,,Mám pre teba návrh. Je mi jedno, za akým účelom si tu prišiel, no zbav ma toho a vráť sa do svojho sveta!" už som zvýšila hlas. Zrejme uznal, že nie je dobre baviť sa o tom takto na verejnosti, aj keď ostatím by vôbec nemuselo byť jasné, o čom sa bavíme, pretože ma schytil za ruku, doslova hodil do auta, nasadol a vyšiel z parkoviska, pričom moje autíčko ostalo na svojom mieste.
,,Hej! Čo bude s mojím autom?!"
,,Vrátime sa po neho," odpovedal kľudne.
,,Prečo to robíš? Čo odo mňa chceš?"
,,Ja nechcem nič...ale veľa iných by chcelo." Tak tomuto som už vôbec nerozumela.
,,Vysvetíš mi to láskavo?!"
,,Áno, ale nie tu. Vydrž, pôjdeme na jedno miesto, kde nebýva ani nohy." Tak som teda ticho sedela. Na to miesto sme dorazili asi po pätnástich minútach. Otvorila som si, vystúpila a tašku nechala v jeho aute. Vybrala som si iba krabičku. Uškrnul sa na mňa, jak som si jednu zapaľovala.
,,Dostaneš sa k veci?" opýtala som sa, keď už bol dlhšie ticho. Prikývol, ale stále na mňa hľadel bez slova. Povzdychla som si.
,,Ide o to, že to všetko, čo si myslíš, že je iba tvoja fantázia, je pravda. Všetko existuje. Celý magický svet, kúzla a čary, elfovia, pegasovia a všetky možné magické bytosti existujú a čakjú na teba." Iba som naklonila hlavu na stranu.Hm...magické bytosti. Možno aj on je magická bytosť. To by vysvetľovalo ten chlad, ten pohľad. Potom som si uvedomila, čo povedal.
,,Č-čakajú na mňa?" vykoktala som. Uškrnul sa.
,,Áno, čakajú. Pretože ty si Vyvolená, aby si zachránila náš Magický svet pred skazou. Usídlil sa tu Temný mág, aspoň on sa tak sám nazýva. Nikto nemá moc postaviť sa mu, ovláda druh čiernej Mágie, ktorá vychádza z Podsvätia. Jediná možnosť je naučiť teba ovládnuť Mágiu, ktorá v tebe drieme od malička. Zdedila si ju po jednej istej starej čarodejnici, menom Securis, žo znamená Moc. Keď sa ju naučíš včas ovládnuť a použiť ju, máme vyhraté. No nemáme veľa času."
Preglgla som. To nemyslel vážne...ja mám mať v sebe mágiu? To nie je možné...
,,Počkaj...to si bol ty...ty si bol vtedy v mojom dome..." zašepkala som, keď mi ta skutočnosť došla.
Prikývol. ,,Áno, aj prvý aj druhýkrát..." doplnil.
,,A to s tou mágiou...ako ma to chceš naučiť? Ak vôbec ty..."
..To je jednoduché. Ale budeš musieť ísť so mnou..."
,,Čo? Ja nemôžem odísť...mám tu Dii, moja mamu...a škola..." zasekla som sa, ako na mňa hľadel.
,,Keď prestane existovať Magický svet, prestane aj tento. Buď zaniknú obe naraz, alebo ani jeden." Šokovalo ma, čo mi povedal.
,,Takže to budem musieť urobiť. Kedy musíme odísť?" povzdychla som si.
,,Po víkende, aby to nebolo nápadné. Povieš, že ideš ku otcovi, vyriešiť si s ním pár záležitostí. Tu ide čas pomalšie. Medzitým, čo prejde tu minúta, v Magickom svete prejde deň.Takže o tvoju mamu sa báť nemusíš, ona nezistí, že tu nebudeš, no Dii a jej priateľovi to musíš takto povedať..." Prikývla som. Keď som mlčala, zahľadel sa na mňa nad niečím uvažujúc.
,,Deje sa niečo?" opýtala som sa šeptom.
,,Nie, ja len...to, čo si mi povedala na parkovisku...ako si to myslela?" Zamyslela som sa.
,,Poviem ti to pod podmienkou, keď ty mi vysvetlíš, prečo si sa na mňa vtedy na parkovisku tak otočil, ked mi mysľou prebehla istá myšlienka, súhlasíš?" Prikývol.
,,Chcela som...vlastne som tajne dúfala, že ty si zlý. Teda z tej zlej strany, čo ma chcú zabiť. Myslela som, že mi vezmeš prívesok a ja budem voľná, opäť taká, aká som bola predtým."
,,Jediná možnosť, ako by si sa toho zbavila a ako by sa oni zbavili hrozby od teba, je tvoja smrť. Takže by som ťa musel zabiť, ak by som bol na ich strane." Tak toto...som nečakala. Rozhodne som teda nechcela zomrieť, takže teraz som aj šťastná, že on je na tej dobrej strane. Vlastne ani neviem, čo je zač, ani nič čo sa týka tej dobrej strany.
,,A kto si ty?" opýtala som sa.
,,Ovládam mágiu, tak ako ty. Mágiu chladu a zimy. Rodičov nemám, no môj najlepší priateľ, ktorý na nás čaká v Magickom svete, je môj pravý opak. Ale bude sa ti páčiť..." pousmial sa. To pochybujem, keď bude stáť pri tebe, pomyslela som si. A oľutovala som to. Jeho pohľad bol zase iný, taký vážny a ja som si po chvíli uvedomila, že ešte stále neodpovedal na moju otázku.
,,Vedel som, na čo si práve pomyslela...neviem čítať celé tvoje myšlienky, no keď na niečo tak silno pomyslíš, ako vtedy pred školou, viem ich zacítič aj počuť." A sakra! Dúfam, že nepočul, na čo som pomyslela pred chvíľou....
Zase na mňa pobavene pozrel. Dobre, stačilo, povedala som si.
,,Dobre, môžeš ma zaviesť domov?" opýtala som sa úplne kľudne, až ho to trošku prekvapilo. Prikývol a otvoril mi dvere. Opäť sme nič nehovorili, až keď sme prišli na parkovisko pri našej škole, som sa mu pozdravila a hneď vzala veci a vystúpila. Musela som si priznať, že ma trochu znervózňovala jeho prítomnosť. Usmial sa, čo ma trochu prekvapilo, a len čo som zabuchla dvere, odišiel. A ja som si vytiahla cigu, zapálila si a zrútila som sa k dverám auta.

7. kapitola
 


Komentáře

1 Daduš Daduš | Web | 15. února 2011 v 18:42 | Reagovat

Liaaaa :D :D ty ma raz zabiješ :D inač tato naša Chris je teda statny fajčiar :D ale kapitolka bola užasna a už sa tešim na ďašiu :D :D

2 tomas tomas | E-mail | 29. května 2017 v 6:01 | Reagovat

Skoda, ze je to prakticky necitatelne, cierne pismo na tmavofialovom podklade. Idem si oci vyocit a to sa neda.... Skus ist radsej na blog.eknizky.sk Urite maju podstatne lepsie sablony a modernejsie blogy a okrem toho tam sa aj tvoj poviedkovy blog podstatne viac hodi.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama