Les plný mágie 07

26. ledna 2011 v 20:11 | SimaHatake |  Les plný mágie
Takže po veľmi veľmi dlhej dobe konečne sa ozývam aj ja :) (Slovosled 500 ale už sa mi to nechce mazať a prepisovať :D:D Pardon, som lenivé prasa- ledubydu som sa dokopala aj k tomuto, ale to z donútenia aj tak :/)
No Lia sem pridala novú kapitolu Magického Amuletu, Dada Second Worldu, tak aj ja musím nejak prispieť :D Nie je to nič moc- naozaj vyšla som z cviku a do tejto poviedky sa mi pravdupovediac nechcelo. Je to nuda, ale musím sa njeak dostať späť do kože Lesu plného mágie ;D Snáď sa vám to bude páčiť :)

Les plný mágie

   Trochu začudovane som sa naňho pozrela. "Čože to urobíme?" spýtala som sa.
   "Prestaň kecať a poď už!" Znova ma chytil za zápästie a potiahol. Pokľakol si ku tehlovej stene a mňa stiahol so sebou. Dotkol sa vrchnej tehly, potom spodnej, napravo, naľavo a nakoniec v strede. Nohou do toho kopol a tehly sa zrútili na opačnú stranu.
   "Choď prvá," povedal mi. Prikývla som a vošla. Prišiel ku mne s lampášom, keď zaterasil vchod, presne tak, ako bol pred tým. Svietil mi pod nohami a navigoval ma.
   "Prečo odtiaľ máme utiecť?" spýtala som sa len tak do ticha.
   "Nevšimla si si to? Kráľ vydal rozkaz, aby ti Elisha viac nepomáhala. Aby sa o teba viac nestarala, aby ti nerobila slúžku. No Elisha ťa nemohla nechať bez jedla..."
   "Kvôli čomu?" vyzvedala som.
   "Znamenáš preňho hrozbu. Strieborná aura... Vraj z inej doby. Bojí sa, aby si ho nepripravila o niečo vzácne. Nech to je čokoľvek."
   Zastala som a otočila sa naňho. "Ty vieš čo je to niečo, však? Ty vieš, čo je vo veci?"
   "Možno," neisto zamrmlal a postrčil ma trochu dopredu, aby som si pohla.
   Prešli sme cez úzku chodbu, skryli sa pred strážami, omráčili Konráda a jeho spoločníka pri vchode, aby sme mohli prejsť. Doslova sme sa vrútili do lesa a mierili na sever.
   "Prečo ideme tam?" opýtala som sa zadychčane.
   "Týmto smerom, trochu hlbšie v lese je niečo ako dolina. V tej doline sa usadili všetci príslušníci z každej rasy, ktorí nesúhlasia s vládou tohto kráľa, so zákonmi... Rebeli."
   "Rebeli," zopakovala som. "Ale čo Joshua a Dan? Zajtra majú prísť a čo keď prídu, kráľ zistí, že tam nie som a ponechá si ich niečo ako rukojemníkov, len aby som sa vrátila späť?"
   "Nemaj strach, o to sa postarám. Skoro ráno vyšlem niekoho na cestu niekde po blízku kráľovho sídla. Aby ich tam počkali a zaviedli sem," odpovedal mi s hlasom, ktorý prezrádzal únavnosť z toľkých otázok.
   Zvyšok cesty sme už neprehovorili, iba sme sa hnali dopredu hlava-nehlava. Nezastavovali sme. Keď sme došli na miesto a on sa uráčil spomaliť, nakoniec už aj zastať, predo mnou sa rozliehalo... Nič.
   "Tak toto sú tí tvoji rebeli? Tieto slnečnice?" nadvihla som obočie.
   "Len si rob srandu," mykol plecami John a zaviedol ma okolo jedneho kopca na opačnu stranu, kde boli zamaskované dvere. Otvoril ich a hneď na ich začiatku nás zastavili hliadkári.
   "John, rád ťa znovu vidím. Koho nám to tu prinášaš?"
   "To je ona," odvrkol John prosto a odstúpil, aby si ma dvaja postarší chalani obzreli. "Vyzerá dosť nevinne, ale nedajte sa oklamať."
   So záujmom a pobavením som počúvala, čo hovorí. Chudáci chlapi sa ma potom ešte dlho báli, ale to je už o inom.
   Ľudia tam boli dosť milí. Pridelili mi izbu. V podzemí to bolo poriadne pohodlné a vôbec nie útulné. Nešetrili priestorom a vôbec. Cítila som sa tu dosť bezpečne. Na chodbe, po ceste do mojej pridelenej izby som stretla dosť divných stvorení. Jedného succubusa, skupinku diviakov, skupinku škriatkov a jednu mágyňu, ktorá ma dosť zaujala.
   Vlasy mala dlhé a kučeravé. Siahali jej až po štíhle boky. Boli husté a blond. Bola vysoká a jej telo bolo poväčšine odhalené. Mala na sebe iba voľné kraťasy farby pleti a obyčajné, taktiež voľné a rovnakej farby, tričko. Na pravej ruke jej až od ramena po zápästie siahalo tetovanie zlatej farby, ktoré malo tvar draka. Žiarilo, neskutočne mi bilo do očí. Na nohách mala šnúrovacie sandále. Na pravom stehne mala tiež zlaté tetovanie, to malo neurčitý tvar. Ako okolo mňa prechádzala, jej svetlomodré prenikavé oči, ktoré sa do mňa zabodli, ma trochu znepokojili, pretože som sa cítila ako nahá- akoby keď sa na mňa pozrie, môže spoznať celý môj život, že môže spoznať mňa. Zacítila som príjemnú vôňu sviežeho ovocia. Neviem to opísať, ale mala som pocit, že to dievča, ktoré nemalo viac ako devätnásť rokov, ešte zohrá významnú rolu v mojom živote.
   Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na to, že tuna nie som doma- že tu nie je ani telka, ani dvd prehrávač a ani moji priatelia. Prvý krát od doby čo som tu, som si zaspomínala na rodinu a priateľov. Vážne mi veľmi chýbalo a pocit samoty, ktorý ma na dlhší okamih ovládol, som si šla vynahradiť tým, že som sa išla najesť. Tuna som musela ísť dlhými chodbami (v ktorých som neraz zablúdila a chodila do kolečka) až som prišla do jedálne. Jedáleň bola pre všetkých, čo sú tu. Bola "otvorená" non-stop, aby slúžila každému hladnému krku.
   Dostala som porciu ryby a šalátu s pohárom vody. Sadla som si za okrúhly drevený stôl, pri ktorom som opäť bola sama, i keď okolo mňa boli ďalšie desiatky takýchto stolov, ale plné tvorov, ktorí sa dosť dobre zabávali. Keď som ale pred tým vstúpila do miestnosti, na chvíľu sa utíšili, ale keď vyzeralo, že im odo mňa- nováčika- nič nehrozí, vrátili sa k svojej predošlej činnosti. Hrabala som sa len tak v jedle, keď sa zrazu pri mne ozval hlas.
   "Nepotrebuješ spoločnosť?"
   Pozrela som sa na dotyčnú osobu a hneď spoznala prenikavý a hĺbavý pohľad modrých očí.
 


Komentáře

1 Liana Liana | E-mail | Web | 26. ledna 2011 v 20:39 | Reagovat

krátke, krátke, krátke!!!! dpč a strohé! :D :D :D takže máš 5 dní na dalšie pokračovanie jasné???!!! :D :D kua! ... a to ja píšem novú kapitolu YV, ale po prečítaní tohto neviem neviem kedy ju sem dám :P :D :D

2 Daduš Daduš | Web | 27. ledna 2011 v 19:08 | Reagovat

ok fajn....tá baab mi nejak nedopla ale bolo to super :D a plne súhlasim s Liou krátke, zbytočne krátke!!! takže makaj :* :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama